Keď som prvý krát vkročil do tejto triedy, bol som ešte plný očakávaní , predstáv a naivných ilúzií. Prečo naivných?
        Lebo pod dlhým názvom môjho zamerania Mechanik elektronik pre organizačnú a výpočtovú techniku som si predstavoval štyri roky strávené na škole kde mi budú vštepovať vedomosti týkajúce sa z oblasti počítačov, softvéru a hardvéru. Vedomosti ktoré mi pomôžu sa uplatniť v živote. Jednoducho povedané predstavoval som si raj na zemi. Raj preto, lebo by som sa učil to čo ma zaujíma, čomu sa venujem značnú časť svojho života.
        Z toho sna som sa pomaličky začal prebúdzať po pár dňoch na škole, keď som s hrôzou zistil, čo si niekto predstavuje čo je pre mňa dôležité v mojom odbore. Moje základné vzdelanie a doposiaľ získané vedomosti mi vraveli že výroba zmetáka k tomu nepatrí. Počet hodín s PC bol symbolický a zapnúť sme si ich mohli tak na sviatky. Môj optimizmus nepoznal hranice a tak som veril v lepší zajtrajšok, ten však akosi neprichádzal. Učiť som sa musel z knižiek hrubších než starý zákon a veci ktoré mi vôbec nevoňali. Tak som strávil aj druhý ročník s tým rozdielom, že predmety si zmenili krycí názov, žiaľ s tým istým pre mňa nepodstatným obsahom. Tretí ročník bol v znamení „lepšie už nebude, to už bolo”. Moje sny vyprchali ako bublinky v cole čo predávajú na dielni. So zistením, že škola mi už nedá, ale len vezme som riešil túžbu po informáciách o počítačoch po svojom a to samoštúdiom. Čas na to potrebný som si požičal z času určeného na predmety pre mňa nepodstatné. To však malo negatívny dopad na môj prospech na predmety podstatné pre pedagógov. Toto kritické obdobie som zvládol s menšími ujmami na sebavedomí. Leto zahojilo rany a tak zotavený som sa opäť vrátil s nabitým optimizmom tam kde som sa stratil. Štvrtý ročník je plný úskalí a nebezpečenstiev. Preto som sa rozhodol tancovať podľa rytmu pedagógov, hoci sa mi ich rytmus niekedy nepáči. Až teraz vo štvrtom ročníku som pochopil ako veľmi má ma moja škola „rada“. O túto radosť sa chce podeliť s jednou nemenovanou súkromnou firmou, kde znova mňa obdarúvajú pocitom menejcennosti, keď mi dávajú milión krát zopakovať „zložité“ úkony, ktoré sú na míľu vzdialené od môjho odboru. Toľko k téme Mechanik elektronik pre organizačnú a výpočtovú techniku.
        Aby som však nepôsobil na Vás dojmom zaujatosti proti tejto škole a jej systému, rád by som vyzdvihol jednu z mála vecí ktorými ma škola obdarovala. A ňou ste Vy. Áno Vy, moji spolužiaci. Každý jeden ktorý sedí na stoličke mi dal počas ešte nedokončených štyroch rokov štúdia pocit, že život nie je len o škole a učení. Hoci som sa bránil, každý jeden z Vás ma určitou mierou ovplyvnil. A ten vplyv bol pre mňa v podstate lepší a poučnejší ako riadna škola. Čo som týmito všetkými vetami chcel povedať? Asi to, že si nepobabrite život tak ako ja a poriadne si premyslite každý krok ktorý Vám do budúcna poriadne ovplyvní život.